Aké je životné krédo človeka, ktorý bol politikom, je filozofom, univerzitným profesorom
a chce byť človekom? Ktoré témy života vás najviac oslovujú?

Na to nie je ľahká odpoveď. Moje krédo je kresťanské a katolícke. Na tom, ako tomuto spoločnému vyznaniu cirkvi rozumiem sa asi najviac podieľal Teilhard de Chardin, ktorého knižky som pred rokmi prekladal. Vďaka nemu som si uvedomil, že tá najväčšia a vždy aktuálna téma je život a svet ako Boží dar, kresťansky povedané Stvorenie. Čím viac toho o Vesmíre a o živote vieme, tým úžasnejšie mi pripadá toto Božie dielo – i keď celkom isto nevzniklo za šesť dní, ako sa niektorí na základe nepozorného čítania Biblie domnievajú.

Jedným z filozofických smerov súčasnosti je aj pragmatizmus. Jeho dôsledky badáme aj vo verejnom živote, preto napríklad spojenie čestný politik znie pre mnohých ako okrúhly štvorec. Napriek všetkému vplyvu lobistov a sklamaní: je možné byť čestným a poctivým politikom?

Filozofický pragmatizmus znamená len to, že sa ľudské konanie musí posudzovať podľa svojich výsledkov. To ešte nie je nič zlé, pokiaľ sa nepovie, že účel svätí prostriedky. Ale vám ide o niečo iného. Vlastná skúsenosť s politikou ma naučila, že čestných a poctivých politikov je viac, než by sa z televízie mohlo zdať. Mohol by som ich menovať slušný rad, českých i slovenských, a to ich väčšinou nepoznám. Zo skúsenosti tiež viem, aké to má taký politik ťažké. Nehovorí totiž sám za seba, ale zastupuje tisíce ľudí. Nemôže hovoriť všetko, čo si myslí (to napokon človek doma alebo v práci tiež nerobí), musí myslieť na dôsledky a musí hľadať kompromisy – inak by nič nedosiahol. A k tomu však pristupujú rôzne pokušenia: musí sa starať, aby bol nabudúce zvolený, aby jeho strana mala peniaze na volebnú kampaň, a tak ďalej. Kto to nevie, z politiky jednoducho vypadne.

Kultúra je jednou z veľkých tém, ktorým sa venujete. Ako si predstavujete človeka, ktorého označia ako kultúrneho a civilizovaného?

Slovo civilizovaný je z latinského civis, mešťan. Civilizovaný človek je ten, ktorý dokáže žiť a správať sa tak, ako to mestské spoločnosti vyžadujú. Kultúra je od colere, pestovať, starať sa o niečo. Je to teda to, čo by bez našej starostlivosti nebolo alebo zaniklo: jazyk, vzdelanosť, náboženstvo, umenie, vedy, právo, morálka a hŕba ďalších vecí. Dnes vieme, že je to i európska krajina a príroda, o ktoré sa musíme starať. Takže kultúrny človek nie je podľa mňa ten, kto chodí do divadla alebo na koncerty, ale ten, kto sa o niektorú z tých vzácnych vecí stará, aby nespustli a nezarástli burinou.

My ľudia strednej Európy niekedy úlohu tohto priestoru preceňujeme, niekedy zas máme dojem, že iné krajiny Európy nás podceňujú. Aká je podľa vás úloha krajín, ktoré sú označované ako stredná Európa?

Nedokážem si veľmi predstaviť, že by krajiny mali nejaké úlohy. Ten dojem môže vzniknúť až vtedy, keď sa ľudia do niečoho pustia a niečo pozoruhodné spoločne dokážu. To sa i našim predkom občas podarilo. Dnes je to iné. Pozrite sa, čo sa dozvedáme o iných krajinách: katastrofy a škandály, sem-tam nejaký úspech, športový, kultúrny, vedecký. Komu na takom ocenení veľmi záleží, musí sa však snažiť. Vo vede a v kultúre tiež nestačí, keď niečo povieme a napíšeme len slovensky alebo česky. O to to máme ťažšie, zato máme tú výhodu, že už dávno vieme, že veda a kultúra nemôže byť len česká a slovenská. Niektorým väčším národom to ešte len začína dochádzať.

V tomto období možno pozorovať istý kultúrny zlom v celom stredoeurópskom priestore, rovnako ako aj v Spojených štátoch. Predstavuje liberalizmus pre kresťanstvo strašiaka, nepriateľa alebo partnera? Ako si udržať svoje tradičné hodnoty bez toho, aby sme boli označovaní za zaostalých a bigotných?

Priznám sa, že žiadny kultúrny zlom veľmi nevidím. Skôr akúsi pohodlnosť a lenivosť, alebo ako hovorí Platón, „veľké sucho v oblasti myslenia“. Prezieraví ľudia už dnes vedia, že s liberalizmom si spoločnosť nemôže vystačiť, ako kresťania by sme však mali vďačne pripomenúť, že nám priniesol slobodu. Veľkí kresťanskí liberáli, ako napríklad kardinál Newman, lord Acton alebo Jacques Maritain by z toho mali radosť. Lenže teraz – čo s ňou?

To je naša hlavná úloha. Vzdorovať útlaku sme sa ako tak naučili, so slobodou si nevieme rady. Keď nechceme, aby nás označovali za zaostalých a bigotných, musíme takí prestať byť. Bigotný človek vo svojej viere nestojí veľmi pevne, a tak sa chytá malicherností, pretože taká je jeho viera. Kresťan si však váži svoju tradíciu – to, čo zdedil a prevzal – ale musí jej dnes chcieť tiež rozumieť. V tom je naše postavenie ďaleko zložitejšie, pretože ľudia okolo nás našu vieru nezdieľajú. Ale je to ich chyba? Nie je to skôr tým, že si nedokážu predstaviť anjelov na oblakoch a peklo niekde pod zemou? Že nemôžu uctievať a milovať Boha, ktorý by ľudí len strašil trestami a lákal odmenami? Nie je náš problém jednoducho v tom, že sme zostali pri svojich detinských predstavách, ako sme sa ich kedysi naučili, a vôbec si nelámeme hlavu tým, čo vlastne znamenajú? Že sme zabudli, že „Boh je vždy väčší než naše predstavy o ňom“, ako hovoril svätý Ignác. Kde kresťania skutočne konajú ako kresťania - starajú sa o chudobných a opustených, znášajú trápenie a neboja sa smrti, s radosťou prijímajú deti, šíria okolo seba odpustenie a zmierenie, alebo sa zastávajú utláčaných – tam si na nepochopenie nemôžu sťažovať. A aké iné hodnoty by sme ešte mali pestovať?

Beáta Jarošová

Jan Sokol (*1936), filozof, profesor Univerzity Karlovej. Nemohol študovať, a tak sa vyučil a pracoval ako zlatník, neskôr mechanik. V roku 1958 diaľkovo maturoval, od roku 1963 diaľkovo študoval matematiku na MFF UK. V rokoch 1964 až 1990 pracoval ako programátor, neskôr výskumný pracovník vo VÚMS Praha na vývoji základného software. V sedemdesiatych rokoch viedol rôzne bytové semináre, predovšetkým seminár o Nietzscheovi (1973 až 1982). V roku 1976 podpísal Chartu 77 a publikoval v samizdate. Zaoberá sa hlavne filozofickou antropológiou, dejinami náboženstva a antropológiou inštitúcií.

V rokoch 1990-92 bol Jan Sokol poslancom Federálneho zhromaždenia za Občanské fórum a miestopredsedom Sněmovny národů, predsedom poslaneckého klubu OF a parlamentnej delegácie v Európskom parlamente. Od roku 1997 pôsobil ako poradca ministra školstva, od januára do júla 1998 ako minister školstva ČR, v roku 2003 kandidoval na prezidenta republiky ČR.

Podujatím Odkaz Jana Patočku spojeným s autogramiádou kníh profesora Jana Sokola v nedeľu 10. októbra 2010 o 14.00 hod v Nadácii POLIS na Mariánskom námestí 31 vyvrcholí Žilinský literárny festival.